Za bolesťami brucha nemusí byť žlčník, aj keď to tak vyzerá. Kedy je problém inde?

Už starovekí Egypťania s veľkou pravdepodobnosťou okúsili, aké to je, keď bolí žlčník. Žlčové kamene sa našli pri pitvách múmií starých viac ako tritisíc rokov. Nejde tak teda úplne o „nešvár“ spôsobený moderným životným štýlom, hoci ten môže k problémom so žlčníkom výrazne prispieť.

Tento malý, približne 7 až 12 centimetrov dlhý hruškovitý orgán je uložený na spodnej ploche pečene v pravom podrebrí. Jeho hlavnou úlohou je zhromažďovať a zahusťovať žlč produkovanú pečeňou, ktorá je nevyhnutná na trávenie tukov a vstrebávanie vitamínov rozpustných v tukoch (A, D, E, K). Po jedle dochádza k presne regulovanému reflexu – žlčník sa stiahne a uvoľní koncentrovanú žlč do tenkého čreva.

Zbytočný orgán?

Ako vysvetľuje Julius Špičák, emeritný prednosta Kliniky hepatogastroenterológie Transplantcentra pražského Inštitútu klinickej a experimentálnej medicíny, v rozhovore pre magazín Téma, z hľadiska fyziológie nejde o nenahraditeľný orgán.

„Žlčník je rezervoár, ktorý v ľudskom organizme nemá bezprostredne žiadnu viditeľnú funkciu. Je to do značnej miery vlastne zbytočný orgán, pretože pacienti po operácii nevykazujú žiadne špecifické ťažkosti a trávia rovnako ako so žlčníkom,“ hovorí.

Po jeho odstránení žlč naďalej odteká z pečene priamo do čreva cez žlčové cesty. Tie majú vlastný mechanizmus pohybu a dokážu funkciu rezervoára do značnej miery kompenzovať. Väčšina pacientov preto po operácii nepociťuje výrazné obmedzenia a vracia sa k bežnej strave aj aktivitám.

To však neznamená, že žlčník je úplne bezvýznamný. Jeho odstránením sa síce odstráni zdroj akútnych komplikácií, no nemení sa samotná príčina nerovnováhy zložiek žlče, ktorá viedla k ...