Už tri roky mi neposlali účet za odvoz odpadu, mesačne vám vystačí 1000 eur. Zlomatka opisuje život v Kalábrii

Čo bolo hlavným impulzom pre váš odchod z Českej republiky a prečo padla voľba práve na juh Talianska?

Do Kalábrie som chodievala na dovolenku a od prvej návštevy som sa tu cítila „ako doma“. Kalábria má pre mňa všetko – nádherne čisté more, krásne hory, kvalitné jedlo a milých domorodcov. Mám hendikepovaného syna, ktorý na dovolenke na juhu vždy doslova pookrial, dcére sa tu tiež veľmi páčilo a chcela žiť pri mori. Využila som teda to, že boli ešte vo veku, kedy si ľahko zvyknú inde, a jednoducho sme sa jedného dňa zbalili a bez veľkých príprav odišli. Život máme všetci len jeden a ja budem radšej ľutovať to, čo nevyšlo podľa mojich predstáv, než to, čo som ani neskúsila.

Ako prebiehala vaša integrácia? Bolo ťažké získať si dôveru miestnych obyvateľov?

Kalábrijčania sú k ľuďom veľmi priateľskí, na druhej strane sú však naučení spoliehať sa len sami na seba a nájsť si tu skutočných priateľov nie je úplne jednoduché. Mne sa to podarilo až v momente, keď som začala poriadne hovoriť po taliansky a viac sa „rozkukala“.

Takže už vás vnímajú ako jednu z nich?

Stále som pre väčšinu miestnych trochu atrakcia – hlavne preto, že ich mentalita nedokáže pochopiť, prečo niekto tak urputne pomáha zvieratám. Ale po tých rokoch už myslím pochopili, že som normálna žena, ktorá nerobí problémy a rešpektuje ich zvyky, takže si trúfam povedať, že som zapadla.

Stálo vás veľa síl zapadnúť do miestnej komunity? Predsa len, taliansky temperament a potreba stále sa o niečom rozprávať sú pre našinca niekedy výzvou.​

Čo sa týka komunity – ja som od prírody introvert – nemám nikde potrebu byť súčasťou akejkoľvek komunity, ale tu je to dosť dôležité. Človek sa tu nemôže dištancovať od ostatných, inak dostane nálepku podivína, ktorej sa už nezbaví. Takže občas – často – vystupujem zo svojej komfortnej zóny a napríklad desať minút stojím na ulici a rozprávam sa so susedkou. Niečo, čo som v Čechách nikdy nerobila.

Je ešte niečo, okrem spomínanej „južanskej familiárnosti“, čo považujete za najväčšiu kultúrnu bariéru, s ktorou v Taliansku dodnes bojujete?