Genealóg Juraj Snopek: V každom rodokmeni nájdeme nejakého kostlivca

Pri pátraní po rodinnej minulosti nestačí len trpezlivo listovať v matrikách. Treba vedieť čítať medzi riadkami, orientovať sa v archívoch a skladať jednotlivé stopy do širšieho príbehu.

Genealóg Juraj Snopek v rozhovore pre HN približuje, čo všetko sa dá o predkoch zistiť, prečo rodinné legendy často nevydržia konfrontáciu s faktami aj aké chyby robia ľudia, keď sa do zostavovania rodokmeňa pustia sami.

Juraj Snopek

Narodil sa v Handlovej (1964). Vyštudoval prevádzku a ekonomiku železničnej dopravy na bývalej Vysokej škole dopravy a spojov v Žiline. Vo svojom odbore pracuje dodnes, už 17 rokov ako hlavný kontrolór dopravy GR ŽSR. Genealógii sa venuje viac ako 20 rokov. Ako hlavný administrátor riadi chod genealogického fóra forum.geni.sk, kde aktívne pomáha začínajúcim aj pokročilým bádateľom. Pôsobí aktívne aj na iných genealogických fórach v Čechách a na Slovensku. Spoluzakladal občianske združenie Genealogický inštitút Slovenska a aktívne budoval najväčší genealogický slovník genedict.net zameraný na preklad zo starých dokumentov. Je spoluautorom knihy Ako si zostaviť rodokmeň a členom Slovenskej genealogicko-heraldickej spoločnosti.

Prečo visel šľachticom na stenách zámkov a kaštieľov vždy ich rodokmeň?

Nebola to ľubovôľa ani roztopaš. Malo to praktický význam – rodokmeňom preukazovali rodové väzby, nárok na svoje postavenie, šľachtický titul a majetok po predkoch. Dnes sa venujeme občianskej genealógii a robíme to skôr pre zábavu a vlastné poznanie.

Sú rodokmene, ktoré sú nudné, a tie, pri ktorých zostavovaní neviete od vzrušenia pomaly ani spať?

Hoci to môže znieť trochu morbídne, najväčšou radosťou genealóga sú netypické úmrtia. Práve tie oživujú príbeh a nudné dátumy. Inak by záznamy vyzerali asi takto – narodil sa, bol remeselníkom alebo roľníkom, zosobášil sa, zomrel. Pokiaľ je tam však zaujímavé úmrtie, genealóga to vždy poteší.

Čo sa ráta k „zaujímavým úmrtiam“?

Vraždy sú samozrejme smutné, ale zaujímavé. A keď ešte zistíte, že sused motykou zabil susedu a v záznamoch ho nájdete o tri roky, že zomrel v rovnakej dedine, prichádzajú zaujímavé úvahy – Ako je možné, že za vraždu dostal tak málo? Alebo ho vôbec neodsúdili? Začítate sa do vtedajších zákonníkov a zistíte, že dva – tri roky za vraždu boli v tej dobe bežná vec.