Informatik Martin Takáč v rozhovore o tom, nakoľko je umelá inteligencia presná, empatická či škodlivá

V rozhovore sme sa dotkli toho, ako AI mení svet, kreativitu aj prečo ostáva ľudský dotyk nenahraditeľný.

Začnime tým, aký je váš vzťah k umelej inteligencii.

Povedal by som, že trochu rozporuplný. V práci ju nielen vyvíjam, ale aj aktívne používam. No keď prídem domov, som rád, keď sa môžem obklopiť prírodou, prirodzenými vecami. V súk­romí sa ju teda snažím veľmi nevpúšťať do života. Samozrejme, výnimkou sú praktické situácie, napríklad keď cestujem a potrebujem si nájsť spojenie či trasu. Ale v zásade platí, že doma AI nepoužívam. Vyhovuje mi, keď sa môžem úplne odpojiť – som jednoducho „odpájací“ typ človeka.

Ako sa „odpájací“ typ človeka dostal k štúdiu AI?

Keď som mal 18-19 rokov a rozhodoval sa, kam na vysokú školu, mal som to pol na pol: psychológia alebo matfyz. Nakoniec som si vybral matfyz. Ale už vtedy ma to stále ťahalo k človeku. Počas štúdia som mal aj krízy, keď som chcel s informatikou skončiť. No potom som zistil, že si môžem vybrať špecializáciu umelá inteligencia. A to už nebolo len o strojoch, ale aj o tom, ako funguje ľudská inteligencia. To ma zachránilo, to som aj vyštudoval.

Neskôr som si však splnil aj druhý sen a nejaký čas študoval tiež psychológiu. U nás máme študijný program kognitívna veda, tá – na rozdiel od umelej inteligencie, ktorá sa snaží iba vytvárať inteligentné algoritmy – skúma, ako funguje ľudské myslenie. A využíva pritom nielen počítačové modely, ale aj rôzne iné prístupy. Takže tam sa mi prepájajú všetky moje záľuby – vrátane psychológie.

Keď sme sa už dotkli tej psychológie, môže sa stať umelá inteligencia napríklad terapeutom?

No, tým, že do psychoterapie vidím trochu hlbšie – aj vďaka tomu, že moja manželka je psychoterapeutka –, viem, aká je to nesmierne citlivá oblasť. A ako veľa sa v nej dá pokaziť. Nestačí mať vysokú školu – psychoterapeuti musia absolvovať špecializovaný výcvik, vlastnú terapiu, pracovať pod supervíziou, skladať skúšky... Jeden počítačový program toto všetko nenahradí. Na druhej strane – dostupnosť psychoterapie je problém. Je drahá a často nedostupná. Nemám dáta zo Slovenska, ale napríklad vo Veľkej Británii sa čaká na terapiu tri až šesť mesiacov. A ak ide o akútny stav, tak to môže byť až život ohrozujúce.

Tu teda má AI zmysel ako podporný nástroj – môže byť alternatívou alebo dočasným riešením. Čo je zaujímavé – výskumy ukazujú, že jednou z kľúčových liečivých zložiek terapeutického vzťahu je vnímaná empatia. Teda nie to, či terapeut skutočne prežíva e...